Trvá to veľa, kým ju zrazíte na kolená. A nič ju nezráža tak, ako migrénové záchvaty.

„Bolesť začína na čele, potom sa začína presúvať do zadnej časti očí, kde ma oči tak bolia, že ich nechcem otvoriť. Potom začnem cítiť väčšiu bolesť a tlak v zadnej časti hlavy a začnem vidieť bielu škvrnu – ako keby som sa pozerala do hustej hmly. Keď sa to dostane do tohto bodu, cítim sa, akoby mi v hlave búchalo kladivo, ktoré mi trasie mozgom. Cítim sa, akoby sa jeden po druhom deje množstvo otrasov mozgu,“ hovorí o svojich migrénových záchvatoch.

„Veľa ľudí hovorí: ‚Aj ja mám bolesti hlavy.‘ Nie, nerozumiete. Toto je niečo oveľa horšie. S migrénou nemôžete fungovať,“ hovorí.

Ani ľudia žijúci s migrénou si možno neuvedomujú, že sa potýkajú s neurologickým ochorením a nie len s „len bolesťou hlavy“, hovorí Samantha. Istý čas bola jedným z týchto ľudí aj ona. „Obzvlášť tí z nás, ktorí pracujeme v ozbrojených silách, sa musíme vyrovnať s mnohým a zvykneme si, že to musíme znášať. To je jednoducho to, čo robíme,“ vysvetľuje. „Boli chvíle, keď som začala pochybovať o sebe a premýšľala som, či sa len nesprávam ako slaboch. Ale moje migrény boli hrozné. Vedela som, že niečo nie je v poriadku.“

Samantha žila s migrénou roky, kým nedostala presnú diagnózu. Dnes zvláda svoju migrénu pomocou liečebného plánu od svojho neurológa a chce, aby ostatní, ktorí žijú s migrénou, vedeli, že existuje nádej na zlepšenie. „Migréna sa dá zvládnuť, ale musíme sa za seba postaviť a potom potrebujeme, aby nám ľudia verili,“ hovorí.

Samantha narukovala do armády, keď mala 18 rokov, hneď po strednej škole. V roku 2012 bola na svojom prvom nasadení v provincii Helmand v Afganistane, keď utrpela ťažký otras mozgu. Po zranení začala mať pravidelné, oslabujúce migrény. Niektorí z jej veliteľov a spolubojovníkov však tieto príznaky ignorovali a podceňovali ich dopad. „Ľudia mi hovorili, že som dehydrovaná alebo že si len potrebujem vziať ibuprofén. Ale ja som hovorila: ‚Som hydratovaná, vzala som si ibuprofén, nič nezaberá.‘“

Samantha musela liečiť svoje migrény voľnopredajnými liekmi proti bolesti a ľadovými obkladmi. Boli však chvíle, keď sa s tým nedokázala vyrovnať. „Nakoniec som vracala a moje velenie ma posielalo domov. Keď som prišla domov, jednoducho som v tme omdlela s ľadovým obkladom, kým mi ráno nezazvonil budík. Asi deň ma bolela hlava a potom som sa vrátila do normálu,“ spomína.

Priznáva, že bolo únavné musieť vysvetľovať, prečo stále nosí slnečné okuliare, dokonca aj v noci (jasné svetlo je pre Samanthu spúšťačom migrény). A bolo frustrujúce, keď sa jej ľudia – kolegovia aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti – pýtali, či je jej bolesť skutočná, alebo či sa len snaží vyhnúť ošetreniu. „Pozrite sa na moju anamnézu. Vyzerám ako niekto, kto tu nechce byť?“ hovorievala.

Samantha nie je so svojou skúsenosťou sama. Nedávna štúdia ukazuje, že iba približne 25 percent ľudí, ktorí spĺňajú diagnostické kritériá pre chronickú migrénu a konzultujú s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, dostane presnú diagnózu.¹

„Musela som o diagnózu bojovať. Znova a znova som žiadala o konzultáciu s neurologom, kým som ju nedostala,“ hovorí. Nakoniec, v roku 2018, Samanthe diagnostikovali migrénu s aurou.

Teraz je vydatá a je matkou dvojročnej dcéry. Príznaky migrény pociťuje niekoľkokrát týždenne, ale jej choroba sa dobre lieči liekmi a jej záchvaty už nie sú vysilujúce. „Keď mi bola stanovená diagnóza, všetko sa zmenilo. Dostala som lieky, ktoré potrebujem, a bola to taká úľava,“ hovorí. „Ale trvalo to 6 rokov. Nemalo by to trvať 6 rokov.“